NEVESTA IDEÁLNE KRÁSNA

            Jedna legenda hovorí o svätom Martinovi, ktorý v žiariacom zjavení Krista rozpoznal – podľa chýbajúcich rán – , že nejde o Krista, ale o Antikrista.
            Keby som stretol cirkev úspešnú a veľmi vplyvnú, blýskajúcu sa nespornými zásluhami na poli charity, politiky i kultúry, cirkev so skvelými vodcami, teológmi a manažérmi, tešiacimi sa úcte a uznaniu všetkých, cirkev bez tieňa, poškvŕn, bez škrabancov a bolestných jaziev, s hrôzou by som jej uhol z cesty, pretože by som si bol istý, že sa jedná o pekelný trik. A keby som náhodou po takej cirkvi zatúžil, začal by som sa modliť exorcizmus.
            Keby som stretol cirkev evanjeliovo chudobnú, naplnenú pokorou a svätosťou všetkých jej údov, cirkev nedávajúcu nikomu v ničom príčinu k pohoršeniu, áno, onú nevestu krásnu, „cirkev svätú, slávnu a bez poškvrny“ – o ktorej čítame v Písme – uznal by som, že tentokrát si diablovi maskéri dali na práci ešte viac záležať.
             „Kde sú tvoje rany?“ opýtal by som sa. Kde sú tie všetky prejavy našej ľudskej slabosti a malovernosti, kde je tá večne zaprášená a rozbahnená pôda nášho človečenstva, z ktorej Boh, skrze Syna vypracoval mystické telo cirkvi? Či vari nevieme, že „cirkev svätú, slávnu a bez poškvrny“ uvidíme a zažijeme nie teraz a tu, ale až na konci vekov? Dovtedy tu vždy bude cirkev Božská a zároveň ľudská – až príliš ľudská a niekedy aj neľudská, cirkev s ranami aj cirkev zraňujúca.
            Ten, kto chce mať nebeskú cirkev tam, kde mu Boh predkladá len tú pozemskú - zranenú pútničku ušpinenú prachom našich ciest, tvorenú ľuďmi ako vy a ja, ten sa stal obeťou herézy morálneho idealizmu.

                                                                         (zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 153)